NÁJDI – SPOZNAJ – OVLÁDNI SEBA

NÁJDI – SPOZNAJ – OVLÁDNI SEBA

Zastav sa, človeče!  Polož si otázku kto si, odkiaľ prichádzaš a kam smeruješ! Pouvažuj o sebe! Som len toto telo? Som niečo viac? História nám dokazuje, že mocní tohto sveta sa mýlili, keď si mysleli, že ľuďom stačí uspokojiť telesné potreby či dať im len chlieb a hry. Človek sám zistil, že ak má plné brucho a vykoná všetky telesné potreby, predsa mu čosi chýba. Potrebuje niečo, čo by ho nasýtilo v inej ako len v telesnej rovine. Nik z nás dnes nepochybuje o tom, že človek je biopsychosociálna bytosť skladajúca sa z hmotného tela, duše a ducha.

Samotný nasýtený svet hmotných fyzikálnych polí človeka neuspokojuje a človek časom zisťuje, že má v sebe aj dušu, ktorú rovnako treba niečím nasýtiť. Duša človeka sa pohybuje v rovine subkvantových polí, tam kde sa nachádza povaha a temperament človeka. Zo stredoškolských učebníc vieme, že v každom z nás sa prejavujú rôznou silou a dynamikou štyri základné povahy.

Ovládajú nás cholerická, sangvinická, melancholická a flegmatická povaha. Je to svet citov a emócií. Tento svet ovláda rovinu nášho tela. Zo skúseností vieme, že ak sme telesne unavení, stačí nám dobré jedlo a dostatočný spánok. Ale keď sme duševne vyčerpaní, nedokážeme zjesť ani sústo a často nevieme ani zaspať. Tajomstvo uspokojenia tela je teda ukryté v uspokojení našej duše, spočíva v ovládnutí svojej povahy a temperamentu. Predstavuje pokoj, rovnováhu a harmóniu našej duše. Jedinec, ktorý má v sebe nasýtenú pokojnú a spokojnú dušu a má nasýtené hmotné telo, sa začne usmievať.

Môžeme povedať, že duša sa uspokojí vtedy, ak je dostatočne nasýtená citmi a emóciami, ktoré udržujú dušu pri živote. Ak sa tak nestane, hovoríme, že človek duševne chradne, je citovo vyprahnutý a vychladnutý. Citová prázdnota a citový chlad pôsobia na rovinu tela človeka, ten stráca vitálne sily organizmu.

Aby sme si vedeli zachovať fyzické a duševné zdravie, musíme, rovnako ako denne pijeme a jeme, nasycovať duševné telo hrejivými citmi a emóciami. Potom sa naša duša môže stať pracovňou nášho ducha.

Duch človeka prebýva vo svete informačných polí, kde sa pohybuje vedomie a podvedomie. Je to svet obrazov, ideí, predstáv a fantázie. V tomto svete sa prejavuje vôľa, intelekt, pociťovanie a samotné vedomie či ego človeka. Vedomie sa tu prejavuje pudom sebazáchovy a sexuálnym pudom a ego človeka v sebauvedomujúcej reflexii.

Môžeme konštatovať, že hmotné telo poskladané z elementárnych častíc, buniek, svalov, kostí či telesných tekutín je obývané našou dušou, plnou citov a emócií, a duchom, ktorého tvorí nekonečné množstvo obrazov. Historické knihy sú preplnené teóriami o fungovaní vesmíru okolo nás a mudrci skúmajúci podstatu života popísali celé stohy kníh o bytí a vnútornom živote človeka.

Veľa kresťanských autorov vrátane Lactantia, Aurelia Augustina, Giordana Bruna, Marsilia Ficina, Tommasa Campanellu a Pica della Mirandolu považovali Herma Trismegista za múdreho pohanského proroka, ktorý predvídal príchod kresťanstva. Jemu pripisovaná Smaragdová doska (lat. Tabula smaragdina) je krátky kryptický text, ktorý údajne odhaľuje tajomstvá pralátky a jej premien. Súčasní experti predpokladajú, že Smaragdová doska je egyptského, perzského, alebo gréckeho pôvodu a vznikla pravdepodobne v epoche helenizmu. Nebudeme sa zaoberať Trismegistom, ani jeho Smargdovou doskou, len chcem poukázať, že mudrci dávnoveku poukazovali na existenciu makro a mikrosveta a jeho významu pre život človeka.

Prvá veta na Smaragdovej doske v latinskom jazyku znie: “Verum est sine mendacio, certum et verissimum: Quod est inferius, est sicut id quod est superius. Et quod est superius, est sicut id quod est inferius, ad perpatranda miracula rei unius.“ Preklad do slovenského jazyka je nasledovný: „Je spravodlivé, isté, skutočné, že to, čo je dolu, je ako to, čo je hore a to, čo je hore, je ako to, čo je dolu, aby dokonané boli divy jednej veci.“

My v našej úvahe môžeme nájsť podobnosť s výrokom Hermesa Trismegista, že rovnako platí: „To čo je vonku, je vo vnútri, a to, čo je vo vnútri, je vonku.“ Týmto výrokom chcem poukázať na skutočnosť, že celý obrovský makrosvet sa zrkadlí vo vnútornom svete človeka rovnako, ako obrovský mikrosvet v človeku sa premieta do makrosveta. Nik určite nepochybuje o tom, že makrosvet determinuje vnútorný svet človeka a zanecháva v ňom stopu v podobe spomienok.

Záleží len na človeku, či zosnímaným informáciám cez zmyslové orgány venuje dostatok pozornosti, a tak prežíva objektívnu realitu, alebo podnetom z makrosveta nevenuje pozornosť, čo ale neznamená, že informácia z makrosveta neprenikla a nezapísala sa do vnútorného sveta človeka. Nekonečný sled prichádzajúcich informácií z makrosveta videný, počutý, privoniavaný, ochutnávaný a dotýkajúci je vo fyziológii človeka snímaný zmyslovými orgánmi nazývanými exteroreceptory.

Tieto senzory prijímajú podnety z vonkajšieho prostredia a jemné signály bežiace nervovými dráhami nesú v sebe „informáciu“, teda obraz o tom, čo bolo zosnímané. Alegoricky môžeme povedať, že táto prichádzajúca informácia je vo svojej podstate obraz a obraz má povahu svetla. Nebudeme tento raz rozoberať vedeckú terminológiu, uspokojíme sa symbolikou, že ak informácia má povahu svetla, tak toto svetlo predstavuje určitú vedomosť, z ktorej sa rodí poznanie a z poznania sa rodí múdrosť. Naopak môžeme tvrdiť, že nedostatok informácií symbolizuje temnotu – teda tmu, a tak vzniká nevedomosť. Ak to celé zjednodušíme, tak môžeme tvrdiť, že vedomosti predstavujú svetlo a nevedomosť predstavuje tmu.

Uvediem malý príklad.
Podobný princíp snímania informácií svetelnej povahy predstavuje televízna kamera. Svetlo – informácia z makrosveta, prechádza šošovkou kamery, kde postupuje akoby do jej vnútorného mikrosveta, kde sa postupne spracováva a zapisuje na magnetický pás, elektronický čip či iné informačné médium. Rovnako to funguje aj v prípade človeka. Informácia z makrosveta snímaná hmotnými očami preniká cez šošovky očí a letí do vnútorného mikrosveta človeka, kde sa spracováva v mozgu a zapisuje do pamäťových buniek.

Človek je ale oveľa dokonalejšie zariadenie ako videokamera. V prípade človeka je vonkajší, makroskopický svet snímaný zmyslovými orgánmi, ktoré sa nachádzajú v rovine fyzického tela, a tak prostredníctvom uší, nosnej sliznice, jazyka a chuťových pohárikov a v neposlednom rade aj najväčším orgánom ľudského tela, ktorý predstavuje pokožka, sa všetky informácie vedú nervovými dráhami do mozgu a zapisujú sa vo vnútornom svete človeka ako obrazy o vonkajšom prostredí a vonkajšej realite v rovine nášho ducha. S týmito informáciami mozog človeka pracuje a na týchto obrazoch sa človek vedome citovo zúčastňuje, alebo nezúčastňuje prostredníctvom svojich emócií.

PhDr. Peter Surovka, PhD.
psychosociálny poradca a terapeut